Šíri sa, že Ukrajinci majú väčší podiel na vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a následnej okupácii než Rusi. V skutočnosti však nemáme dosť informácií o národnosti sovietskej armády, ktorá prekročila hranice Československa, vieme ale, že Brežnev sám seba vnímal ako Rusa. V politbyre ZSSR nehrala národnosť dôležitú úlohu, ako vysvetľujú aj historici. Rusko sa neskôr formálne ospravedlnilo, štátna televízia však neskôr o invázii šírila dezinformácie.

Zavádzanie: Súčasťou okupačnej armády bolo viac Ukrajincov ako Rusov. 

PRAVDA: Najväčšiu časť okupačných síl tvorila sovietska armáda, no o jej národnostnom zložení nemáme presné informácie. 

Na invázii vojsk do Československa sa v roku 1968 podieľali ozbrojené sily niekoľkých členov Varšavskej zmluvy, vojenského paktu štátov pod patronátom Sovietskeho zväzu. Do Československa vpadli jednotky sovietskej, poľskej, maďarskej a bulharskej armády. Vojenské jednotky Nemeckej demokratickej republiky sa napokon zapojili len do príprav (.pdf, s. 10-12) a ich účasť na invázii bola podľa slovenského Vojenského historického ústavu skôr symbolického charakteru. 

Podľa údajov českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov sa v prvom slede intervenčných vojsk dostalo na územie Československa 70-tisíc vojakov z územia Poľska, 35-tisíc z územia Nemeckej demokratickej republiky a 40-tisíc z Maďarska. Spolu s nimi hranice prekročilo 20-tisíc ďalších príslušníkov tylových jednotiek a polície. Začiatku invázie v noci z 20. na 21. augusta 1968 sa tak podľa odhadu ústavu zúčastnilo až 160-tisíc osôb. 

Súčasťou intervenčných jednotiek boli vojenské divízie zložené z viacerých národností. Jednotky prichádzajúce z Poľska podľa Vojenského historického ústavu tvorili takzvanú armádnu skupinu A zloženú zo sovietskych a poľských vojakov. Armádna skupina B prichádzajúca z Nemeckej demokratickej republiky mala byť pôvodne tvorená sovietskymi a východonemeckými jednotkami, no nakoniec išlo len o sovietske jednotky. Armádna skupina C, ktorej súčasťou boli sovietske, maďarské a bulharské divízie, postupovala z mesta Györ v niekoľkých smeroch na Trenčín, Banskú Bystricu, Košice, Prešov a Michalovce. 

Vojenský historický ústav Českej republiky uvádza, že súčasťou poľských jednotiek na začiatku operácie bolo 12 846 osôb a súčasťou bulharských jednotiek 2 168 osôb (.pdf, s. 154 a 157). Podľa ústavu však nie je jasné, koľko maďarských vojakov prekročilo hranice Československa, no v čase invázie mala Maďarská ľudová armáda 17-tisíc členov (.pdf, s. 154-155). 

Zvyšné osoby z uvedených 160-tisíc mužov v prvom slede intervenčných vojsk teda boli príslušníkmi sovietskej armády, ktorá tvorila najväčšiu časť okupačných síl. Podľa historika Petra Jašeka z Ústavu pamäti národa však presné údaje o jej národnostnom zložení nemáme. Jašek zároveň zdôrazňuje, že rozhodujúcejšia než národnosť vojakov bola otázka velenia a politického rozhodovania: „V dôsledku toho sem tie vojská prišli a bola to jednoznačne operácia, ktorá vyplývala z dobovej zahranično-politickej línie alebo doktríny, ktorou sa riadil Sovietsky zväz. To je podľa môjho názoru dôležitejšie ako samotné národnostné zloženie tej armády, ktorá v tom roku 1968 prišla.“ Podľa historika Martina Slávika z občianskeho združenia Living Memory bola otázka národnostného zloženia sovietskej armády v roku 1968 „absolútne irelevantná.“ 

Dokopy sa vojenskej invázie do Československa aj počas nasledujúcich dní podľa slovenského Ústavu pamäti národa zúčastnilo viac než 500-tisíc vojakov, ktorí na území Československa využili 6 300 tankov, 2-tisíc diel a 800 lietadiel. 

Zavádzanie: V Sovietskom zväze na okupáciu tlačili najmä ukrajinskí pohlavári. Sovietsky zväz bol v tom čase vedený Ukrajincom Brežnevom. 

PRAVDA: Brežnev sám seba považoval za Rusa. 

Členovia Politbyra hájili záujmy Sovietskeho zväzu, nie svojich národných štátov. 

Sovietski predstavitelia sa báli rozšírenia reformných myšlienok z Československa do okolitých štátov (na Ukrajinu). 

O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v Sovietskom zväze rozhodol vrchný orgán Sovietskeho zväzu - Politické byro Ústredného výboru Komunistickej strany. Generálnym tajomníkom Ústredného výboru bol v tom čase Leonid Iľjič Brežnev. Brežnev sa narodil do ruskej robotníckej rodiny v obci Kamianske v Dnepropetrovskej oblasti na území dnešnej Ukrajiny, kde dodnes žije rusky hovoriaca menšina. Hoci mal Brežnev na niektorých dobových dokumentoch uvedenú aj ukrajinskú národnosť, sám seba považoval za Rusa, čo potvrdzujú jeho pamäti, v ktorých uviedol: „Národnosťou som Rus, pôvodom proletár, dedičstvom hutník. To je všetko, čo je známe o mojom rodokmeni” (.pdf, s. 7).

Historika Peter Jašeka z Ústavu pamäti národa nazval Brežneva „homo sovieticus“. Sovietsky zväz bol podľa Pešeka počas celej doby svojej existencie mnohonárodnostným štátom: „V čase vlády Brežneva bol formálne federáciou, ale snažil sa budovať identitu sovietskeho človeka.”

Súčasťou Politbyra bolo okrem Brežneva päť Rusov (Gennadij Voronov, Andrej Kirilenko, Alexej Kosygin, Michail Suslov a Alexander Šeljepin), jeden Bielorus (Kirill Mazurov), jeden Lotyš (Arvid Pelše) a traja Ukrajinci (Nikolaj Podgornyj, Dmitrij Poljanskij a Petr Šelest). 

Historik Jan Pešek zo Slovenskej akadémie vied však pre denník SME uviedol, že členovia Politbyra nikdy neuvažovali národnostne, ale v „sovietskom duchu.” Podľa historika Petra Jašeka z Ústavu pamäti národa boli najväčšími podporovateľmi vojenského riešenia reformných snáh v Československu predstavitelia vychádzajúci z armádnych kruhov: „Armádne kruhy dlhodobo sledovali to, aby sovietské vojska boli na západnej hranici sovietskeho bloku ako takého. Tá snaha sa ťahala od 50. rokov cez 60. roky, takže tie československé vedenia tomu vždy predtým odolávali, ale tá požiadavka tu bola na stole aj v 60. rokoch.” Brežnev podľa Pešeka v kontexte Československa naopak zastával skôr umiernenejšie postoje. „Do poslednej chvíle patril k tým, ktorý odkladali vojenské riešenie – preto aj rokovania v Čiernej nad Tisou a potom aj telefonát s Dubčekom 13. augusta 1968.“ 

Americký historik Mark Kramer pôsobiaci na Harvardskej univerzite na základe analýzy sprístupnených dokumentov zo sovietskeho obdobia v Ústrednom štátnom archíve verejných inštitúcií v Kyjeve konštatoval, že ukrajinskí lídri Šelest a Podgornyj v Politbyre skutočne vehementne presadzovali vojenské riešenie (.pdf, s. 274-275). Český historik Ľuboš Veselý na základe sprístupnených archívov štátnej bezpečnostnej služby Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky tvrdí, že vtedajší Prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny Petro Šelest vojenskú inváziu podporoval primárne kvôli strachu z prenosu reformných myšlienok z Československa na Ukrajinu. Podľa Veselého však na základe momentálne dostupných archívnych zdrojov nie je možné s určitosťou povedať nakoľko rozhodujúci bol jeho hlas pri rozhodovaní o invázii (.pdf, s. 584). 

Podľa historika Petra Jašeka z Ústavu pamäti národa podporovala vojenský zásah aj silná skupina zahraničných funkcionárov ako poľský líder Gomułka, východonemecký líder Ulbricht, alebo bulharský líder Todor Živkov. Jašek pre Demagóg.sk uviedol: „Táto zahraničná skupina presadzovala silové riešenie, lebo sa samozrejme báli toho, že Pražská jar a jej myšlienky preskočia do ich krajín. No a treba povedať, že aj v rámci toho Politbyra je faktom, že tí Ukrajinci, a najmä Šelest, bol jeden z tých, ktorí mali bližšie skôr tlaku na Československú delegáciu a k hľadaniu silového riešenia, ale zase to bolo z veľmi podobných hľadísk a východísk ako to boli tí Nemci alebo Poliaci. Ukrajina susedila a to bol vždycky ten bezprostredný prenos a toho sa oni proste báli, že by tie reformy oslabili moc tej komunistickej strany ako takej.”

Vysvetlil, že aj Ukrajinci v Politbyre a predovšetkým Šelest mali bližšie k silovému riešeniu z podobných dôvodov, ako Nemci a Poliaci. „Ukrajina susedila a to bol vždycky ten bezprostredný prenos a toho sa oni proste báli, že by tie reformy oslabili moc tej komunistickej strany ako takej.”

Dodal tiež, že rozhodovanie bolo v intenciách sovietskej zahraničnej politiky. „Nebolo vtedy v Sovietskom zväze, že by Ukrajina mala sformovanú svoju víziu, ktorú by presadzovala, bolo to sovietske veľmocenské rozhodnutie, kde sa tento faktor vôbec nebral do úvahy. Koniec koncov bol v tom Politbyre aj Lotyš aj ďalší, ale rozhodovali sovietsky, takto aj mysleli, aj rozhodovali.”

Historik Jašek z Ústavu pamäti národa dodal, že: „samotné rozhodovanie bolo v intenciách sovietskej zahraničnej politiky, nebolo vtedy v Sovietskom zväze, že by nejaká Ukrajina mala sformovanú svoju víziu, ktorú by presadzovala, to bolo sovietske veľmocenské rozhodnutie, kde sa tento faktor vôbec nebral do úvahy, alebo vôbec nejaký faktor nejakého iného národa alebo nejakej inej skupiny alebo nejakej inej časti toho Sovietskeho zväzu. Koniec koncov bol v tom Politbyre aj Lotyš aj ďalší, ale rozhodovali sovietsky, takto aj mysleli, aj rozhodovali.”

Historik Martin Slávik z občianskeho združenia Living Memory pre Demagóg.sk potvrdil, že otázky týkajúce sa národnostných pomerov, či príslušnosti k národnostiam sú v kontexte rozhodovania v Sovietskom zväze irelevantné. Podľa Slávika bola motivácia ukrajinských členov Politbyra pre podporu vojenskej invázie „hlavne osobná - aby nedošlo k podkopaniu ich pozície v Ústrednom výbore. Národnosť by som videl ako poslednú premennú, minimálne od čias, kedy sa do čela Ústredného výboru dostal Stalin.”

Zavádzanie: Rusko sa za inváziu do Československa ospravedlnilo. 

PRAVDA: Vrchní predstavitelia Ruska inváziu odsúdili a Vladimír Putin hovoril o „mravnej zodpovednosti”, v štátnej či armádnej televízii sa však neskôr objavili dezinterpretácie o „bratskej pomoci” či „bránení v štátnom prevrate Západu”. Okrem toho, aj dnešné Rusko na Ukrajine v rozpore s medzinárodným právom okupuje územie cudzej krajiny. 

Michail Gorbačov, ktorý stál na čele už neexistujúceho Sovietskeho zväzu v rokoch 1985 až do jeho zániku v roku 1991, sa k okupácii Československa v roku 1968 vyjadril už v roku 1989, kedy povedal, že reakcia sovietskeho vedenia na vývoj v Československu v roku 1968 „nebola úplne adekvátna". Neskôr v roku 2006 označil likvidáciu československého „socializmu s ľudskou tvárou" v roku 1968 za chybu. 

Boris Jeľcin, prezident Ruskej federácie v rokoch 1991 – 1999, sa taktiež k okupácii v roku 1968 vyjadril, pričom kládol dôraz na to, že Rusko s týmto aktom nemá nič spoločné, keďže išlo o akciu ZSSR: „tento vpád odsudzujeme ako agresiu, ako útok na zvrchovaný, samostatný štát, ako vmiešavanie do jeho vnútorných záležitostí. Nové demokratické Rusko nenesie za túto akciu žiadnu zodpovednosť. Je za ňu zodpovedné bývalé vedenie ZSSR a KSSS.“ V roku 1993 Jeľcin spolu so slovenským prezidentom Michalom Kováčom podpísal zmluvu o priateľských vzťahoch a spolupráci, ktorá okrem iného odsúdila „antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území“. 

Súčasný prezident Ruskej federácie Vladimir Putin počas návštevy Prahy v roku 2006 prezentoval svoj pohľad na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 týmito slovami: „Musím vám povedať celkom otvorene, že samozrejme nenesieme žiadnu právnu zodpovednosť, ale mravná zodpovednosť tu je."

Ruské štátne inštitúcie však opakovane uverejnili obsah, ktorý vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa interpretoval odlišne než vrchní politickí predstavitelia Ruska. Napríklad v roku 2015 ruská štátna televízia Rossija 1 odvysielala dokumentárny film s názvom  „Varšavská zmluva - odtajnené stránky”, v ktorom podľa slovenského ministerstva zahraničných vecí zazneli „nepravdy a staré ideologické klišé”. Dokument obsahoval svedectvá vojenských predstaviteľov, ktorí sa podieľali na okupácii, no neobsahoval žiadne svedectvo obyvateľov Česka či Slovenska. Ministerstvo pri tejto príležitosti vydalo vyhlásenie, v ktorom uviedlo, že odvysielanie dokumentu považuje za snahu prepisovať dejiny, ktorá narúša slovensko-ruské vzťahy. Podľa vtedajšieho ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka zobral jeho ruský náprotivok Sergej Lavrov obsah dokumentárneho filmu na vedomie s poľutovaním. Lajčák mal svoje výhrady ohľadom dokumentu Lavrovovi komunikovať počas rokovania v roku 2015. Podľa ministerstva sa sovietski a ruskí predstavitelia za inváziu a následnú okupáciu Slovensku v minulosti oficiálne ospravedlnili. 

V roku 2017 uverejnila ruská armádna televízia Zvezda na svojej webovej stránke článok, v ktorom uviedla, že Československo by Sovietskemu zväzu malo byť za okupáciu vďačné. Zvezda je pritom riadená ruským ministerstvom obrany. V článku autor Leonid Maslovskij tvrdil, že vpád vojsk do Československa znemožnil Západu vykonať v krajine prevrat. Voči obsahu článku sa verejne vymedzil vtedajší český minister zahraničných vecí Lubomír Zaorálek aj exprezident Miloš Zeman, ktorý problém riešil na osobnom stretnutí s vtedajším ruským premiérom Medvedevom. Armádna televízia sa za článok neskôr ospravedlnila a napokon ho z webovej stránky stiahla. 

Spravodajský portál Pravda v roku 2024 upozornil, že na webovej stránke Ruskej vojensko-historickej spoločnosti sú publikované tri texty o okupácii Československa, ktoré udalosť interpretujú odlišne než ako ju v minulosti intepretovali ruskí štátni predstavitelia. Jeden z textov napríklad pozitívne hodnotí Viliama Šalgoviča, ktorý pred inváziou v roku 1968 ako námestník rezortu vnútra pomáhal okupačným vojskám pri vykladaní vojenskej techniky na letisku v Prahe. Ruskú vojensko-historická spoločnosť zriadil ruský prezident Vladimir Putin prezidentským dekrétom v roku 2012. 

Ruská polícia takisto v minulosti v Moskve zadržala aktivistov, ktorí si pripomínali 45. výročie okupácie. V roku 2013 ruské policajné zložky zadržali desiatich aktivistov, ktorí na Červenom námestí v Moskve roztiahli plagát s nápisom „Za vašu i našu slobodu“. 

Foto credit: Архипова Людмила Григорьевна / CC-BY-SA-4.0, grafika: DMGG