Bádateľ šíri nepravdivé tvrdenie, že transfúzie krvi od darcov očkovaných proti covidu-19 môžu obsahovať „zložky mRNA vakcín“ a predstavujú zdravotné riziko. Štúdie však potvrdzujú, že očkovacia látka sa transfúziou neprenáša a krv od očkovaných darcov je bezpečná. Krv pred transfúziou navyše prechádza testovaním, ktoré jej bezpečnosť kontroluje. 

Portál Bádateľ zverejnil obrázok s textom „Kríza bezpečnosti krvných transfúzií: Prebieha boj o slobodu výberu krvi od nezaočkovaných“. Spolu s obrázkom zdieľa článok, podľa ktorého je možné transfúziou krvi prenášať „zložky mRNA vakcín, vrátane hrotového proteínu, plazmidovej DNA a gény opičieho rakovinového vírusu SV40“. Transfúziu v súčasnosti prirovnáva k „neslávne známemu krvnému škandálu s AIDS z 80. rokov 20. storočia“. Príspevok má od 14. augusta 2025 na Facebooku 850 zdieľaní. 

Transfúziou krvi sa očkovanie neprenáša

Už na začiatku pandémie covidu-19 sa šírili obavy, že koronavírus spôsobujúci túto chorobu sa môže preniesť transfúziou. Odborníci ich však rýchlo vyvrátili. Respiračné vírusy, vrátane SARS-CoV-2, sa bežne neprenášajú krvou, ako opakovane zdôraznila Asociácia pre rozvoj transfúznej medicíny a bioterapií (AABB), americká asociácia patológov (CAP) aj viaceré odborné štúdie. Britský výbor pre krvné transfúzie a transplantáciu tkanív v roku 2024 uviedol, že nebol zaznamenaný žiaden prípad prenosu SARS-CoV-2 krvnou transfúziou.

Napriek tomu sa krátko po začiatku očkovania začali šíriť tvrdenia, že krv darcov očkovaných proti covidu-19 môže byť nebezpečná. V minulosti bol spomínaný údajný prenos mRNA z vakcín, riziko myokarditídy či obavy zo zmien DNA. Bezpečnosť transfúzie po očkovaní proti covidu-19 spochybnil v roku 2024 aj splnomocnenec vlády pre prešetrenie pandémie covidu-19 Peter Kotlár. Tieto tvrdenia však nemajú podľa slovenských a zahraničných odborníkov oporu vo vedeckých dôkazoch.

Národná transfúzna služba SR uvádza, že darovanie krvi po očkovaní proti covidu-19 je možné 14 dní od podania mRNA vakcíny (Pfizer/BioNTech, Moderna) alebo proteínovej vakcíny (Novavax, Sanofi) a 28 dní od podania vektorovej vakcíny (AstraZeneca, Johnson&Johnson). Pravdepodobným dôvodom je odznenie vedľajších účinkov vakcíny, ako je horúčka či slabosť. 

„Všeobecne sa po očkovaní odporúča nejaký čas počkať pre možné vedľajšie účinky, ktoré by mali po stanovenej dobe odznieť. Očkovanie aj odber krvi môžu byť pre organizmus vyčerpávajúce a je vhodné mať medzi nimi pauzu. Z molekulárneho hľadiska dôvod na čakanie nevidím, keďže vakcíny, ktorými sa momentálne u nás očkuje, neobsahujú celý vírus a do krvi sa dostávajú iba dočasne a v minimálnom množstve,“ uviedla molekulárna biologička Lucia Ciglar Pre portál Veda na dosah.

V Spojených štátoch sa po očkovaní proti covidu-19 nevyžaduje žiadna čakacia lehota. Darovať krv je možné okamžite, ak je darca v deň odberu zdravý a spĺňa ostatné podmienky.

Hlavná odborníčka pre hematológiu Angelika Bátorová pre Denník N vysvetlila, že transfúziou sa do tela nedostáva vakcína, ale kto dostane krv od očkovaného, získa protilátky. „Ak sa niekto nedal očkovať, cez krv očkovaného darcu sa do neho vakcína nedostane, lebo ju spracuje v tele očkovaný imunokompetentnými bunkami, teda lymfocytmi. A tie vyprovokujú pod vplyvom vakcíny tvorbu protilátok,“ vysvetľuje Bátorová.

Zložky mRNA vakcín nezostávajú v krvnom obehu dlhodobo a protilátky vytvorené očkovaním fungujú rovnako ako protilátky po prirodzenej infekcii. Podľa Americkej spoločnosti pre infekčné choroby (IDSA) spike proteíny vytvorené po očkovaní pretrvávajú nanajvýš niekoľko týždňov, podobne ako iné bielkoviny v tele. Imunitný systém ich rýchlo rozpozná ako cudzie, napadne a zničí. Vďaka tejto pamäťovej odpovedi potom pri budúcom stretnutí s koronavírusom vie rýchlo a účinne zareagovať.

Transfúzie od očkovaných a predtým infikovaných darcov sú bezpečné

Štúdia publikovaná 26. februára 2025 v časopise Transfusion skúmala transfúziu plazmy alebo trombocytov od darcov, ktorí prekonali infekciu covidu-19 alebo boli proti nemu očkovaní. Nenašla žiadnu súvislosť medzi týmito transfúziami a zvýšeným rizikom trombózy, respiračných komplikácií či úmrtnosti v nemocnici. Výskumníci analyzovali údaje 7 773 hospitalizovaných dospelých pacientov, ktorí dostali transfúziu plazmy alebo trombocytov, a prepojili históriu SARS-CoV-2 infekcie a očkovania darcov s výsledkami príjemcov.

„Naša štúdia je prvá, ktorá prepojila konkrétne údaje o protilátkach SARS-CoV-2 od darcov krvi s pacientmi, ktorí ich krv dostali, a nezistili sme žiadne dôkazy o tom, že by krv od očkovaného darcu negatívne ovplyvnila príjemcu,“ uviedol hlavný autor Nareg Roubinian. „Naopak, v mnohých prípadoch mohla táto krv zachrániť životy,“ dodal.

Vakcíny obsahujú len povolené množstvo reziduálnej DNA a neobsahujú infekčný vírus SV40

Tlačový odbor spoločnosti Pfizer 25. marca 2025 pre Demagog.sk potvrdil, že vo vakcíne sa môže nachádzať zvyšková DNA. „Na výrobu mRNA pre spike proteín vo vakcíne sa používa plazmidová DNA ako tzv. východiskový materiál,“ uvádza spoločnosť. Pfizer dodáva, že prítomnosť DNA neprekračuje legislatívou povolené množstvo: „Ako sa vyžaduje pri všetkých vakcínach, množstvo reziduálnej DNA vo vakcíne Pfizer-BioNTech proti covidu-19 je v rámci povolených regulačných limitov,“ uvádza Pfizer. 

Stanovisko Slovenskej akadémie vied z 21. augusta 2025 potvrdzuje, že nimi analyzované mRNA vakcíny obsahujú len nepatrné množstvá zvyškovej DNA hlboko pod povolenými limitmi, pričom ide o krátke, neinfekčné fragmenty z výrobnej šablóny, ktoré nepredstavujú zdravotné riziko.

Výrobný proces aktívnych látok vakcíny Comirnaty je uvedený aj v dokumente EPAR – Plán riadenia rizík, ktorý je voľne dostupný na webovej stránke Európskej liekovej agentúry.  

EPAR – Plán riadenia rizík (European Public Assessment Report – Risk Management Plan) je oficiálny dokument vydávaný Európskou liekovou agentúrou (EMA), ktorý obsahuje podrobné informácie o bezpečnosti, účinnosti a rizikách liekov, vrátane vakcín. Obsahuje podrobné informácie o hodnotení lieku agentúrou EMA a vedeckých záveroch, ktoré viedli k rozhodnutiu o schválení alebo zamietnutí žiadosti. EPAR zahŕňa rôzne komponenty, ako sú podrobnosti o autorizácii, súhrn charakteristík lieku, hodnotiacu históriu a verejne dostupné posúdenia zmien v povolení. 

V prípade vakcíny Comirnaty sa v tomto dokumente uvádza, že jej účinné látky sa produkujú pomocou transkripcie in vitro z príslušných DNA templátov. To znamená, že mRNA obsiahnutá vo vakcíne je syntetizovaná na základe DNA šablón v laboratórnych podmienkach (.pdf, s. 16). 

Zuzana Baťová pre Denník N vysvetľuje, že každá šarža vakcíny prechádza dvojnásobnou kontrolou – najskôr ju analyzuje samotný výrobca a následne ju preverujú aj nezávislé oficiálne laboratóriá. Zvyšková DNA sa kontroluje ešte v medziprodukte, a ak by prekročila povolený limit, výrobný proces by sa v tej fáze zastavil. Ak by sa v mRNA vakcínach nachádzalo nadmerné množstvo DNA, odporovalo by to výsledkom testovaní vykonaných výrobcami, regulátormi aj nezávislými laboratóriami.

Limit zvyškovej DNA, ktorý povoľujú Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), Správa potravín a liečiv (FDA), EMA a iné regulačné úrady na jednu dávku vakcíny, je 10 nanogramov (t.j. jedna miliardtina gramu, prípadne 0,000000001 gramu). Každá šarža vakcíny má oficiálny dokument „Prepustenie šarže oficiálnou kontrolnou autoritou” (Official Control Authority Batch Release - OCABR), teda certifikát kvality, ktorý obsahuje aj informáciu, koľko zvyškovej DNA sa v nej nachádza. Napríklad v certifikáte, ktoré vydalo belgické laboratórium, je uvedené, že šarža obsahuje 220 nanogramov zvyškovej DNA na 1 miligram mRNA. Jedna dávka vakcíny obsahuje 30 mikrogramov mRNA, takže jedna dávka z tejto šarže obsahovala 6,6 nanogramov DNA, menej ako povolených 10 nanogramov.

Európska lieková agentúra pre austrálsku tlačovú agentúru AAP uviedla, že v mRNA vakcíne ostávajú veľmi malé množstvá zvyškových fragmentov DNA. Zatiaľ však nevideli dôkaz o nežiaducich účinkoch mRNA vakcín, ktoré by boli spôsobené práve zvyškovou DNA, alebo o tom, že sa táto DNA zakomponovala do DNA očkovaných ľudí.

Nedávno publikovaný článok z časopisu Japonskej vakcinologickej spoločnosti Vaccine zopakoval experimenty na zisťovanie prítomnosti DNA vo vzorkách vakcín, množstvá vyššie než povolené regulátormi však nedokázal.

V súvislosti s vakcínami proti covidu-19 sa v článku portálu Bádateľ spomína vírus SV40. Vírus bol podľa vyjadrenia EMA pre Demagog.sk z 25. marca 2025 v 60. rokoch skutočne zistený ako kontaminant niektorých vakcín proti detskej obrne. Vo vakcíne Pfizer-BioNTech sa infekčný vírus SV40 nenachádza – pri jej výrobe sa ako technický „štartovací“ materiál používa plazmidová DNA, ktorá obsahuje len malé, neinfekčné úseky sekvencie SV40 bežne využívané vo farmaceutickom výskume. 

Tvrdenie, že darovaná krv obsahuje „zložky mRNA vakcín, vrátane spike proteínu, plazmidovej DNA a génov SV40“, preto nesedí: mRNA sa po očkovaní rýchlo degraduje a nie je prenesená krvnou transfúziou, spike proteín je v tele očkovaného darcu len krátko po očkovaní, reziduálna DNA je hlboko pod regulačnými limitmi a infekčný SV40 sa vo vakcínach nenachádza.

V čase prepuknutia „AIDS škandálu“ sa krv netestovala

V Spojenom kráľovstve sa v 70.–90. rokoch 20. storočia tisíce pacientov nakazili HIV a hepatitídou C po transfúziách a podaní krvných produktov kontaminovaných vírusmi. Obete tvorili najmä ľudia po operáciách, pôrodoch či úrazoch a pacienti s hemofíliou, ktorí dostávali nový prípravok – koncentrát faktora VIII vyrábaný z darovanej plazmy. Keďže výrobcovia miešali plazmu od desaťtisícov darcov, často vrátane rizikových skupín či od ľudí pochádzajúcich z väzení v Spojených štátoch, riziko infekcie prudko vzrástlo. Výsledkom bolo viac než 3 000 úmrtí a tisíce ďalších obetí s doživotnými následkami.

V roku 2017 bolo spustené verejné vyšetrovanie, ktoré viedol Sir Brian Langstaff a ktoré zhromaždilo tisíce svedectiev a viac než 100-tisíc dokumentov. V máji 2024 vyústilo do záverečnej správy, ktorá označila prípad za „najhoršiu liečebnú katastrofu v histórii NHS“ a vyjadrila, že jej bolo možné čiastočne predísť (.pdf, s. 2). Podľa správy zlyhala regulácia, komunikácia s pacientmi, bezpečnostné opatrenia aj prístup vlády.

V čase, keď sa vo Veľkej Británii pacientom podávala krv infikovaná vírusom HIV, samotný vírus nebol spočiatku ani identifikovaný a neexistovali testy, ktoré by vedeli darovanú krv spoľahlivo odhaliť ako rizikovú. HIV sa podarilo vedcom vo Francúzsku a USA objaviť až v roku 1984, čo umožnilo začať vyvíjať prvé protilátkové testy. Prvý z nich, tzv. ELISA test, založený na detekcii protilátok v krvi, bol schválený až 2. marca 1985 a druhý test rovnakého typu o týždeň neskôr. 

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v súčasnosti odporúča, aby sa všetky darované jednotky krvi pred použitím povinne testovali na HIV, hepatitídu B, hepatitídu C a syfilis a aby sa testovanie vykonávalo v súlade s požiadavkami na kvalitu. V krajinách s vysokými a vyššími strednými príjmami sa testuje takmer 100 % darovanej krvi podľa základných štandardov kvality, v nižšie stredne príjmových krajinách je to približne 83 % a v nízkopríjmových 76 %.

V Európskej únii platí podľa článku 21 smernice 2002/98/ES povinnosť testovať všetku odobratú krv na prítomnosť vírusov hepatitídy B a C a vírusu HIV, ako aj na protilátky proti týmto vírusom. Tieto testy sú základnou podmienkou zabezpečenia kvality a bezpečnosti pri odbere, skúšaní, spracovaní, skladovaní a distribúcii ľudskej krvi a jej zložiek.

Záver

Portál Bádateľ šíri tvrdenie, že transfúzie krvi od darcu po očkovaní proti covidu-19 môžu byť nebezpečné a údajne prenášajú zložky vakcín vrátane mRNA, spike proteínu, plazmidovej DNA či dokonca „génov opičieho vírusu SV40“. Výskumy však potvrdili, že transfúziou sa do krvi pacienta nedostane vakcína, pacient ale získa protilátky, ktoré po očkovaní nadobudol darca. Neexistujú žiadne dôkazy, že by zvyškové fragmenty DNA vo vakcínach predstavovali zdravotné riziko. Príspevok preto v spolupráci so spoločnosťou Meta hodnotíme ako nepravdivý.