Demagog.sk

Mečiar a Bugár o amnestiách

Téma dňa, 8. marca 2017.
Moderátor: Peter Bielik

Hlavnou témou posledných dní je možnosť zrušenia Mečiarovych amnestií. Ich tvorca — Vladimír Mečiar, bol spolu s Bélom Bugárom relácie TA3 Téma dňa. Pozrite si ako obaja politici používali faktické informácie.

Štatistiky diskusie

 
4   7  
2   8  
17   0  
1   3  

Pravda     Nepravda     Zavádzanie     Neoveriteľné

Výroky

Dôležitý výrok

„…došlo k tomu, že vláda schválila text amnestie, ale ako sa stalo, uložilo ministrovi spravodlivosti a mne zabezpečiť publikáciu, ministerstvo vydalo iný text, ako vláda schválila, preto išlo o akt, neplatný akt a preto potom bolo vydané rozhodnutie vlády v takom znení, ako bolo prijaté, to, čo označujú za druhú amnestiu a čo je vlastne jediná amnestia.“

Neoveriteľné

zobraziť odôvodnenie
Verziu Vladimíra Mečiara, že ministerstvo spravodlivosti vydalo iný text, ako vláda schválila a to bol dôvod prečo bol text amnestie v júli roku 1998 doplnený, resp. zmenený sa nám nepodarilo potvrdiť z nijakých verejne dostupných zdrojov. Výrok preto hodnotíme ako neoveriteľný. 

Amnestie vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara boli schválené 3. marca 1998, bezprostredne po tom, čo prezidentovi Michalovi Kováčovi vypršal mandát, keďže parlament v tom čase nedokázal zvoliť nového prezidenta (Fungovala nepriama voľba). Časť prezidentských právomocí prešla na Vladimíra Mečiara ako predsedu vlády, ktorý hneď na druhý deň schválil prvý text amnestií. Po viacerých upozorneniach zo strany právnikov sa Mečiar rozhodol pôvodný text pozmeniť. Urobil tak, napokon 7.júla 1998. 

Najdôležitejšou bola zmena v pôvodnom článku VI: "Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997." 

V amnestii z júla bola veta upravená na: "Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995."

Po Mečiarovom páde v septembri 1998 sa predsedom vlády a zastupujúcim prezidentom stal Mikuláš Dzurinda, ktorý sa amnestie pokúsil zrušiť rozhodnutím predsedu vlády, čo bolo napadnuté na ústavnom súde. Ten uz­ne­se­ním sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28.júna 1999 rozhodol, že právom prezidenta je amnestie udeliť, avšak prezident nemá právo akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii, ktoré už bolo zverejnené v Zbierke zákonov. Viacerí právnici dnes konštatujú, že toto rozhodnutie signalizuje, že amnestie možno zrušiť iba zmenou ústavy resp. formou ústavného zákona.

Pridŕžajúc sa daného uznesenia Ústavného súdu SR, nie je možné akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie prezidenta (resp. osoby, ktorej prináležia dané právomoci). Rozhodnutie o amnestii už raz uverejnené v zbierke zákonov, nie je možné označiť za neplatné. Zbierka zákonov SR obsahuje dve rozhodnutia o amnestii iniciované Vladimírom Mečiarom, nie je teda možné hovoriť o jednej jedinej amnestii, ako to hovoril Vladimír Mečiar v danej debate.

Navyše podľa dostupných zdrojov nemáme ani informáciu o tom, že by bol Mečiar publikáciou poverený, ako uvádza. Podľa programu zasadnutia sa tejto otázke vláda nevenovala. 

Ešte zvýrazňujeme logickú chybu Mečiara, keď tvrdí, že na jednej bol zodpovedný za publikáciu on a minister spravodlivosti a na strane druhej pri publikácii došlo k chybe, ktorú druhou amnestiou "musel" napraviť. 

Dôležitý výrok

„… prezident Kováč napríklad odmietol vymenovať pána Lexu za riaditeľa SIS v ´93 roku. Potom po ďalších voľbách v ´94 roku vtedajšia vaša vláda zmenila zákon a na základe toho Lexa sa stal potom riaditeľom SIS“

Pravda

zobraziť odôvodnenie
Podľa stručného historického prehľadu o SIS na portáli SME v marci 1993 prezident Kováč odmietol neoficiálny návrh premiéra Mečiara, aby do funkcie riaditeľa SIS vymenoval Ivana Lexu. Následne čoho v ďalšom volebnom období poslanec za HZDS Macuška predložil novelu zákona o SIS, podľa ktorej "riaditeľa SIS vymenúva a odvoláva na návrh predsedu vlády SR vláda SR", čo vláda aj urobila a dňa 18. apríla 1995 vymenovala za riaditeľa Lexu. Výrok Bugára preto hodnotíme ako pravdivý. 

Prezident Kováč mal voči Slovenskej informačnej službe viacero výhrad. Podľa neho SIS bola podriadená vládnucej strane HZDS a jej pracovníci boli prijímaní "zmocnencami, ktorých zmocnila vláda". Okrem toho poukázal aj na skutočnosť. že republika nebola spravodajsky krytá. 

Po odmietnutí prezidenta vymenovať Ivana Lexu za riaditeľa novovznikajúcej SIS, bol do funkcie menovaný Vladimír Mitro, ktorý v roku 1995 z funkcie odstúpil pre politický tlak zo strany Vladimíra Mečiara, ktorý od neho údajne požadoval sledovanie nepohodlných novinárov. Ešte pred touto udalosťou v roku 1994 poslanci za HZDS presadili zmenu zákona č.46/1993 Z. z.  o Slovenskej informačnej službe, aby riaditeľa SIS namiesto prezidenta vymenúvala vláda. Vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar následne 18. apríla 1995 menoval Lexu do funkcie riaditeľa SIS. Na tomto poste pôsobil až do roku 1998. 

Tajná služba pod vedením Lexu bola podľa jeho kritikov zapletená do niektorých nezákonných činností. Najviac medializovanými prípadmi boli zavlečenie Michala Kováča ml. do Hainburgu, následná vražda Róberta Remiáša alebo sabotáž bývalých funkcionárov SIS proti exprezidentovi Michalovi Kováčovi. Počas riaditeľovania Ivana Lexu Slovenská informačná služba bola vylúčená z organizácie Middle European Conference preto, že bola takmer od prvej chvíle podozrivá, že sa podieľala na únose slovenského občana do cudziny. Správa ďalšieho riaditeľa SIS Vladimíra Mitra z roku 1999 konštatuje nadštandardné vzťahy SIS počas riaditeľovania Lexu s terajšou ruskou tajnou službou.

Dôležitý výrok

„…keď som to prezidentovi otvorene povedal, tak dal na mňa trestné stíhanie a trestné stíhanie potvrdilo, že pán prezident ma obvinil falošne…“

Pravda

zobraziť odôvodnenie
Trestné stíhanie, ktoré podal Michal Kováč v roku 1996 na Vladimíra Mečiara z dôvodu ohovárania bolo policajným vyšetrovateľom zamietnuté. Dôvod zamietnutia bol fakt, že V. Mečiar sa na základe svojho presvedčenia nedopustil trestného činu, ale iba skutkového omylu. Expremiér následne verejnosti vysvetlil svoj skutok tak, že trestné stíhanie potvrdilo, že exprezident Kováč ho obvinil falošne. Výrok hodnotíme ako pravdivý, nakoľko vtedajšie vyšetrovanie naozaj potvrdilo neopodstatnenosť trestného oznámenia na Vladimíra Mečiara.

Prvé dni od nástupu Michala Kováča do funkcie prezidenta ukázali, že predstavy dvoch bývalých straníckych kolegov, t.j. M.Kováča a V. Mečiara, o fungovaní hlavy štátu sú veľmi odlišné. Spor medzi Mečiarom a Kováčom sa vyostril práve na personálnych otázkach, keď hlava štátu odmietla vymenovať do funkcie riaditeľa SIS Ivana Lexu. Nasledovne keď sa M. Kováč v novoročnom prejave zmienil, že krajina potrebuje vládu širšej koalície, lebo kabinet jedného hnutia nemá v parlamente dostatočne silnú podporu, konflikt eskaloval až do priamej zrážky. Došlo k nej v marci 1994, keď prezident M. Kováč predniesol v parlamente správu o stave republiky, ktorej výsledkom bol pád Mečiarovej vlády.

Po predčasných voľbách sa k moci opäť dostalo Mečiarovo HZDS a krátko po voľbách 1994 splnomocení zástupcovia predsedu HZDS – Oľga Keltošová a I. Lexa vyzývali prezidenta, aby odstúpil. V auguste 1995 bol do zahraničia zavlečený prezidentov syn Michal Kováč ml. Na prezidentovho syna bol vtedy vydaný medzinárodný zatykač a únoscovia zjavne predpokladali, že ho začnú v zahraničí stíhať, čím vznikne silný tlak na prezidenta, aby sa vzdal funkcie. Keď vyšetrovatelia únosu obvinili z účasti na zavlečení príslušníkov SIS, V. Mečiar sa osobne zasadil za to, že nepohodlní kriminalisti boli z prípadu odvolaní. Vláda SR vtedy prijala vyhlásenie, ktorým obvinila hlavu štátu z vlastizrady a vyzvala ho na odstúpenie.

Premiér V. Mečiar v máji 1996 v rozhlasom rozhovore povedal, že ak by M. Kováč nemal imunitu prezidenta, tak by bol obvinený ako jeden zo spolupáchateľov v kriminálnom trestnom čine. Trestné oznámenie prezidenta, že sa tým šéf HZDS dopustil ohovárania, policajný vyšetrovateľ odmietol s odôvodnením: „Keďže je JUDr. V. Mečiar presvedčený o tom, že jeho tvrdenia sú pravdivé, nedopustil sa trestného činu ohovárania, ale iba skutkového omylu.“ Fakt, že sa proti nemu nezačalo trestné konanie, premiér vysvetlil verejnosti tak, že vyšetrovanie v celom rozsahu potvrdilo všetky jeho predchádzajúce vyhlásenia o M. Kováčovi.

A ak mal byť Mečiar inšpirátorom únosu, vtedajší šéf SIS bol symbolom jeho brutálneho vykonania. Prezidentovho syna vtedy omráčili a v kufri auta zavliekli do Rakúska. „To bola eskalácia boja medzi Mečiarom a prezidentom,"povedal 31 augusta 2010 bývalý prokurátor Michal Serbin

Vinníkov napokon, najmä vďaka Mečiarovým amnestiám, nikdy za mreže nedostali a bez trestu obišiel aj vtedajší šéf tajnej služby Ivan Lexa. Naopak súd exprezidentovi prikázal, aby sa ospravedlnil za ohováranie. Lexovi nebola vina nikdy dokázaná. Od Kováča dokonca vysúdil finančné odškodné.

Vladimír Mečiar si pri rozprávaní o jednom zo svojich najväčších politických nepriateľov nikdy nekládol servítku pred ústa. Dnešný Prezidentský palác, ktorý sa vtedy volal starým menom Grassalkovičov, expremiér na mítingu v Martine prekrstil na Grázel-Kováčov.

Dôležitý výrok

„Však ste menili napríklad ohľadne Technopolu… trikrát toho, ktorý ako vyšetrovateľ mal to dokázať.“

Pravda

zobraziť odôvodnenie
Béla Bugár sa zjavne zmýlil, keďže naráža na vyšetrovanie zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny, nie súvisiacu kauzu Technopol. Vo vyšetrovaní prípadu zavlečenia sa vystriedali naozaj traja vyšetrovatelia – Jaroslav ŠimuničPeter Vačok a Jozef Číž. Podľa slov Vačoka, k prvej zmene vyśetrovateľa zrejme nedošlo ako snaha zmariť skutočné vyšetrenie prípadu. Výrok i tak hodnotíme ako pravdivý.
 
Vyšetrovania sa na začiatku ujal vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič. Ten bol však už 7.septembra 1995 z prípadu odvolaný po tom, čo sa verejne vyjadril, že má závažné podozrenie na účasti členov SIS na prípade. Prípad po ňom prevzal Peter Vačok. ktorý v rozhovore pre Denník N uvádza

"Keď som prípad prevzal, tak z dôkazov, ktoré už stihol zabezpečiť môj predchodca Jaro Šimunič, vyplývalo, že sa napĺňa jedna zo stanovených verzií, že trestný čin zavlečenia bol spáchaný kvôli prezidentovi Slovenskej republiky Kováčovi staršiemu na jeho diskreditáciu, a že na ňom participovali aj príslušníci SIS a bola použitá technika služby."

Vačok však na margo odobratia prípadu Šimuničovi v rozhovore uvádza. 

"Jaro Šimunič bol jeden z vedúcich a riadil oddelenie, musel sa venovať svojim ľuďom a prípadom. Ja ako zástupca som nemal striktne určenú agendu a Šátek mi dal voľnú ruku, že sa budem venovať len tomuto prípadu. Myslím, že ho motivovalo aj to, že sme sa dozvedeli, že aj Rakúšania vedú svoje vyšetrovanie, a nechceli sme zostať v hanbe a robiť to ako bežný prípad, kde sa sporadicky urobí nejaký procesný úkon. Situácia vyžadovala, aby vyšetrovanie bolo rýchle a razantné."

Vyšetrovanie teda pokračovalo po vedením Vačoka. Ten viedol trestné stíhanie voči príslušníkovi SIS Jiřímu N., ktorý nedokázal zdôvodniť svoju prítomnosť pri dome M. Kováča ml. Uznesenie o vznesení obvinenia však prokurátor zrušil a I. Lexa, riaditeľ SIS, podal na Vačoka trestné oznámenie. Následne Vačok obvinil aj Oskara F. a Igor M. zo spolupáchateľstva, pričom Oskar F. priznal, že vo veci je zapletená SIS. Prokurátor R. Vlachovský napriek tomu uznesenie o vznesení obvinenia zrušil. Prípad bol odňatý aj Vačokovi, vraj z dôvodu objektivity a nestrannosti vyšetrovania.

Napokon bol pridelený banskobystrickému policajtovi Jozefovi Čížovi, spolu s ním na prípade pracoval J. Chmela. Títo v máji 1996 prípad uzavreli pre nedostatok dôkazov na obvinenie konkrétneho páchateľa.

Čo sa týka súvisiacej kauzy Technopol, tá začala v roku 1992, kedy táto slovenská firma mala uzavrieť obchod s holandskou Intercommerce. Tá však nikdy tovar napriek vyplatenej sume nedodala. V tejto veci bolo zahájené vyšetrovanie pre podvod, a zistilo sa, že jedným z páchateľov je aj Peter Krylov. Krylov bol v roku 1994 odsúdený nemeckým súdom na trest odňatia slobody. Michal Kováč ml. nikdy vo firme Technopol nepracoval ani sa nezúčastnil obchodu medzi Technopolpm a Intercommerce, bol však na neho nemeckou prokuratúrou vydaný zatykač za účelom potvrdenia či vyvrátenia podozrení zo spáchania trestnej činnosti. 

Dôležitý výrok

„Spisy, ktoré boli o obvinení Kováča mladšieho, začali sa stenčovať. Dokonca v jednom prípade aj našli toho, kto z tých spisov vyberal, bol odsúdený, potrestaný aj istou sumou peňazí, aj vylúčením z policajného zboru.“

Neoveriteľné

zobraziť odôvodnenie
Spisy, ktoré Vladimír Mečiar spomína sa týkajú kauzy Technopol. K tomuto prípadu sa nám podarilo nájsť iba jednu správu, ktorá súhlasí s týmto výrokom. 

Kováč mladší bol obvinený z finančného podvodu. Kauza sa skončila vo februári 2000 zastavením konania v Nemecku : "Štvrtá trestná komora Krajinského súdu Mníchov 1 pod vedením predsedajúceho sudcu Hansa Schmida rozhodnutím z 23. februára 2000 s konečnou platnosťou zastavila šesť rokov trvajúce konanie voči M. Kováčovi ml. Dôvodom bola skutočnosť, že súd dospel k názoru, že sa nedá očakávať Kováčovo odsúdenie."

Jediná správa týkajúca sa spisov Kováča mladšieho, je z roku 1998, kde sa spomína skartovanie dôkazov príslušníkom polície, ktorý tieto dôkazy bez poverenia získal a z vlastnej vôle následne nechal odložiť." Ministerstvo vnútra potvrdzuje, že 29. 2.1996 policajný vyšetrovateľ vzniesol obvinenie z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa proti 43-ročnému vyššiemu policajnému dôstojníkovi J. V., ktorý bez poverenia získal v auguste 1992 dôkazy týkajúce sa podvodu voči spoločnosti Technopol so škodou 2,3 mil. USD." Článok sa ďalej odvoláva na bavorského vyšetrovateľa, podľa ktorého jednej z prekážok vyšetrenia prípadu bolo, že "po trestnom oznámení Technopolu na pachateľov istý slovenský kriminalista nelegálne skartoval dôkazy."

Ďalej sa tomuto prípadu žiadne média nevenovali. 

Dôležitý výrok

„Pokiaľ išlo o vývoj ďalej, došlo k druhej amnestii pána prezidenta, to boli tie trestné stíhania na území Slovenska, kde amnestoval svojho syna a istého pána Kočnera z týchto trestných činov…“

Nepravda

zobraziť odôvodnenie
Prezident Michal Kováč nevydal amnestie, ale milosti. Prvú milosť udelil v roku 1996, kedy omilostil údajných aktérov kauzy Technopol  Martina-Syča Milého a Mariána Kočnera. Druhú udelil v roku 1997 svojmu synovi. Mečiar uvádza nesprávny pojem amnestie (tento niekedy mylne používajú aj médiá) a nepresne hovorí o spoločnej milosti pre Kováča a Kočnera, preto jeho výrok hodnotíme ako nepravdivý.

"V prípade svojho syna Michala prezident 12. decembra 1997 nariadil, aby bolo zastavené a nepokračovalo jeho trestné stíhanie pre návod na trestný čin podvodu spolupáchateľstvom. Ešte predtým, ako omilostil svojho syna, udelil milosti aj Martinovi Syčovi-Milému a Mariánovi Kočnerovi, a to v júli 1996. Syč-Milý bol trestne stíhaný rovnako pre návod na trestný čin podvodu spolupáchateľstvom. Kočnera stíhali pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom." píše Denník N.

Proti Michalovi Kováčovi ml. bolo pôvodne vedené trestné stíhanie za navádzanie na podvod. Stíhanie bolo vďaka udeleniu milosti na Slovensku zastavené, nepokračovalo a Michal Kováč ml. tak mohol získať naspäť svoj cestovný pas.

Denník SME píše:"V celom texte "zatykača" sa však skloňovali ako hlavní strojcovia podvodu voči bratislavskému Technopolu dve osoby: Peter K., bývalý pracovník Rádia Slobodná Európa v Mníchove, a obchodník V. D. W. z Holandska."

Cieľom milosti pre Michala Kováča ml. bolo umožnenie cesty (vrátenie pasu) do Nemecka a vypovedania pri vyšetrovaní podvodu Technopolu, keďže po únose a návrate z Rakúska mu bol cestovný pas odobratý. Kováč mladší nakoniec skutočne odcestoval do Nemecka, vypovedal v prípade a tamojší súd trestné stíhanie zastavil. 

Denník SME píše: "Spolu s Michalom Kováčom mladším a Martinom Syčom Milým bol Kočner zapletený v kauze Technopol z roku 1992. Vtedajší prezident Michal Kováč pre nedôveru k vyšetrovaniu za éry Vladimíra Mečiara udelil všetkým trom milosť." V prípade Kočnera sa milosť vzťahovala na dva prípady v súvislosti s Technopolom.

Presné znenie milosti býva utajované
"Milosť nikdy nebola zverejnená. Požiadal som prezidentskú kanceláriu, aby som ich mohol vidieť, ale odpoveď bola, že je to v utajovanom režime,“ povedal Kresák." Denník N ale v januári zverejnil znenie milosti (bez uvedenia presných mien), ktoré mu v anonymizovanej podobe poskytla kancelária prezidenta. 


Dôležitý výrok

„Pobyt Fegyveresa v zahraničí stál veľa peňazí, bolo to treba platiť. Šetrením bolo preukázané, že peniaze a platby na seba zobral Ján Čarnogurský a Milan Kňažko.Tieto peniaze išli cez nich a oni platili a zdržiavali pobyt korunného svedka v zahraničí.“

Neoveriteľné

zobraziť odôvodnenie
Oskar Fegyveres, bývalý príslušník SIS, sa v septembri 1995 priznal, že sa nevedome spolupodieľal na zavlečení syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča — Michala Kováča ml. Po výpovedi sa bál o svoj život a rozhodol sa ukryť v zahraničí. Neexistujú žiadne dostupné informácie o tom, kto platil Fegyveresov pobyt v zahraničí, avšak sám Fegyveres v rozhovore pre SME z roku 2014 priznal, že dostal peniaze, od istého podnikateľa na Slovensku. Na otázku od koho boli peniaze odpovedal: „Neviem presne. Nie som si istý.“ . Vladimír Mečiar o peniazoch pre Fegyveresa hovoril viackrát. Mimo iného aj v rozhovore pre denník SME z roku 2012. Výrok hodnotíme ako neoveriteľný.

Po zavlečení Michala Kováča ml. do Rakúska, ktoré sa odohralo 31.augusta roku 1995, sa koncom septembra príslušník SIS Oskar Fegyveres priznal, že sa nevedome podieľal na zavlečení Kováča ml. Fegyveres prestúpil do SIS krátko pred zavlečením z polície, kde pracoval so svojim dlhoročným kamarátom Róbertom Remiášom. Ako nováčik bol nasadený do tímu, ktorý pracoval na sledovaní prezidentovho syna. Po skutku od neho dostala polícia písomné priznanie, ktoré zopakoval aj vo výpovede. Na celom skutku sa, podľa neho, podieľala SIS s vedomím Ivana Lexu. 

Okamžite po výpovedi, Fegyveres ušiel zo Slovenska pre strach o svoj život. Najskôr sa zdržiaval v Maďarsku, neskôr v Česku, Poľsku a vo Švajčiarsku, kde SIS údajne poslala komando aby Fegyveresa vypátalo. Celý čas mu spojku so Slovenskom robil jeho kamarát Róbert Remiáš, ktorý bol v júni 1996 zaraždený. Podozrenie padlo na SIS, ale napriek tomu, že na tento prípad sa mečiarove amnestie nevzťahujú, nikdy nebol doriešený a za jeho vraždu dodnes nikto nesedí.

Dôležitý výrok

„Hovoríte, že Kováč odmietol, Kováč mladší, že odmietol výsluch, no prepáčte, ale aj nemecká prokuratúra, ale aj jeho právnik Havlát, pán Havlát, zorganizovali na 12. septembra tu, v Bratislave, dokonca ten mal byť…myslím, že v auguste, len kvôli niečomu to presunuli. A 30., už bol sledovaný 30. augusta a až 31. bol potom zavlečený do cudziny.“

Pravda

zobraziť odôvodnenie
Na september roku 1995 bol, podľa Správy Občianskej nezávislej komisie, uverejnenej denníkom SME skutočne naplánovaný výsluch Michala Kováča ml. nemeckými orgánmi na území Slovenskej republiky v zmysle európskych dohovorov o právnej pomoci v trestných veciach. To, že Michal Kováč ml. bol posledné dni pred zavlečením sledovaný, potvrdil mimo iných aj Ján Havlát, ktorý ho v tom čase zastupoval. Presný dátum plánovaného výsluchu a či mal byť skutočne už v auguste sa nám zistiť nepodarilo, napriek tomu však výrok hodnotíme ako pravdivý. 

11. novembra 1994  bol nemeckou prokuratúrou vydaný na Michala Kováča ml. medzinárodný zatykač v súvislosti s kauzou Technopol. 
Jeho údajné zapojenie v prípade sa opieralo najmä o výpoveď Petra Krylova, ktorá sa objavila v novembri 1994, za pomerne podozrivých okolností po návšteve riaditeľky kancelárie úradu premiéra Anny Nagyovej v Mníchove, kde Krylov v tom čase sedel vo väzení. K zatykaču je ďalej poznamenané: "K samotnému zatykaču je potrebné poznamenať, že vo svojej podstate nepredstavuje obvinenie, ale trestnoprocesný akt zabezpečujúci účasť označenej osoby pred príslušným orgánom s cieľom jeho výsluchu k potvrdeniu, resp. vyvráteniu podozrenia z trestnej činnosti."

Správa ďalej uvádza že, SIS v priebehu roku 1995 vyvinulo značnú snahu preukázať účasť Kováča ml. na tejto kauze, avšak okrem výpovede Krylova sa žiadne dôkazy proti nemu nepodarilo nájsť a keďže hrozilo, že po výsluchu, ktorý mal prebehnúť v septembri nemecká strana sama zatykač stiahne, bolo rozhodnuté o jeho zavlečení do cudziny, čo sa 31. augusta 1995 aj skutočne stalo. Niekoľko dní predtým, podľa informácií denníka SME od 28.8.prebiehalo odpočúvanie Kováčových telefonických hovorov a priame sledovanie jeho osoby a jeho domu vo Svätom Jure.

31.augusta asi o 10:45, bol Kováč ml. na ceste medzi Svätým Jurom a Bratislavou prepadnutý skupinou viacerých osôb, ktorý ho vytiahli z auta, dali mu elektrošoky a naliali doňho fľašu whisky. Kováč ml. sa prebral až pred policajnou stanicou v Hainburgu, kde ho našla rakúska polícia, ktorá ho o deň neskôr previezla do vyšetrovacej väzby vo Viedni. Kováča ml. ale Rakúšania nevydali do Nemecka, ale krajinský súd rozhodol, že sa môže vrátiť na Slovensko. 

V kauze Technopol Kováč ml. napokon po viacerých problémoch, akým bolo napr.odobratie pasu pri pokuse prejsť hranice do Rakúska, vypovedal až v roku 1998. V roku 2000 bolo krajinským súdom v Mníchove konanie voči Michalovi Kováčovi ml. zastavené. 

Dôležitý výrok

„To bol výbuch (v prípade Roberta Remiáša,pozn.). Všetky znaky, však expertíza ukázala, že všetky znaky jednoznačne hovoria o tom, že to bol normálny výbuch narafičený“

Pravda

zobraziť odôvodnenie
Bezprostredne po incidente smrti Roberta Remiáša sa jednotlivé stanoviská osôb kompetentných vo vyšetrovaní výbuchu jeho auta jednostajne líšili. V tom čase ešte široká verejnosť nebola oboznámená s menom Róbert Remiáš, no na základe oficiálnych vyjadrení, ktoré si každý mesiac protirečili, nebolo vôbec jednoznačné, aké sú pravdivé výsledky expertíz. Výrok preto hodnotíme ako pravdivý.

Sme.sk uvádza v článku z 20. apríla 1997 detaily sporu o príčine explózie. 2. mája 1996 hovorca ministra vnútra P.Ondera tvrdí, že príčinou výbuchu vozidla bola pravdepodobne porucha na pohone vozidla. 10. mája 1996 prichádza P.Debnár, ako zástupca riaditeľa sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností ministerstva vnútra, s teóriou, že "expertom sa nepodarilo zistiť konkrétnu poruchu, ktorá spôsobila výbuch. Nedošlo k trestnej činnosti zavinenej inou osobou úmyselne." 16. júla 1996 riaditeľ kriminalistického a expertízneho ústavu M.Danihel verejne uvádza: "i napriek vynaloženému úsiliu všetkých zainteresovaných pracovníkov KEÚ PZ, spolupracujúcich znaleckých inštitúcií i jednotlivých znalcov sa nám nepodarilo skúmanie v uvedenej udalosti do dnešného dňa ukončiť." 4. septembra 1996 J.Kosťov na tlačovej konferencie oficiálne oznámil: "Počas vyšetrovania výbuchu auta R. Remiáša bolo vykonaných viac expertíz, ktoré môžeme zhrnúť do takej polohy, že s najväčšou pravdepodobnosťou tam bola použitá výbušnina v množstve 150-200 gramov." Takisto odznelo, že výbuch auta zavinila iná osoba, ktorá mala "vzhľadom na jeho styky a poznatky záujem na jeho odstránení."

Podľa TASR bol dňa 15. októbra 1996 krajským súdom policajného zboru v Bratislave tento incident označený ako trestný čin vraždy. "Trestná vec trestného činu vraždy podľa par. 219 ods. 1 T. z. výbuchu osobného motorového vozidla zn. BMW 325 Touring, v ktorom zahynul 25-ročný Róbert Remiáš, bola v zmysle par. 159 ods. 4 T. p. uložená.

Po mnohých vyjadreniach, či už z radov ministerstva vnútra alebo policajného zboru, bolo čím ďalej jasnejšie, že vyšetrovanie úmrtia Roberta Remiáša je prinajmenšom kontroverzné. Treba poukázať tiež na chronológiu jednotlivých teórií príčin výbuchu. Znaky expertíz teda neboli vôbec jednoznačné, práve naopak, stavali sa do sporných pomerov.

Dôležitý výrok

„…ale viete, čo hovorí napríklad prvý senát pána Šafárika na Ústavnom súde, keď pán Dzurinda za našej vlády ako ešte vykonával, pokiaľ nebol zvolený vtedajší prezident Schuster, vykonával jeho právomoci, takt o zrušil. A práve pán Šafárik povedal, teda Ústavný súd fakticky, prvý senát, že nie je možné sa vrátiť, to znamená, prezident alebo zastupujúci prezident nemá právo zmeniť predchádzajúcu, povedzme, amnestiu.“

Pravda

zobraziť odôvodnenie

V decembri 1998 nastúpila nová vláda, ktorej predseda Mikuláš Dzurinda, v zastúpení prezidenta, naozaj zrušil články z rozhodnutí o amnestii, čl. V a VI z 3. marca 1998 a čl. I a II zo 7. júla 1998, ktoré zabraňovali vyšetreniu podozrení z trestných činov, ktoré mali byť, okrem iného, spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča ml.
Po zrušení amnestií sa trestné konanie opäť spustilo, čo viedlo k vzatiu do väzby a neskôr obžalovaniu Ivana Lexu. Šafárikov senát Ústavného súdu na podnet poslancov NR SR podal výklad ústavy, v ktorom dôvodí, že súčasťou práva prezidenta udeľovať amnestie nie je aj právo do nich akokoľvek zasahovať ani meniť rozhodnutie o ich vydaní.Výrok preto hodnotíme ako pravdivý. 

Dôležitý výrok

„…(v prípade Roberta Remiáša, pozn.) generálny prokurátor a špeciálny prokurátor na tlačovke oznámili, že konanie voči štátnym orgánom sa zastavuje, lebo niet dôkazu, že by akýmkoľvek spôsobom sa podieľali na smrti.“

Zavádzanie

zobraziť odôvodnenie
Vyšetrovanie vraždy Róberta Remiáša bolo zastavené dva krát. Prvý krát v októbri roku 1996 pre nedostatok dôkazov. Nanovo sa vyšetrovanie začalo v roku 1998 po Mečiarovom páde a nástupe Mikuláša Dzurindu do funkcie predsedu vlády. Z vraždy boli obvinení Jozef Roháč a Imrich Oláh, z jej organizácie Miroslav Sýkora, a ako objednávateľa obvinili Ivana Lexu. V roku 2006 bolo najskôr zastavené trestné stíhanie Roháča, Oláha a Sýkoru, o čom informoval generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Neskôr špeciálny prokurátor Dušan Kováčik zastavil aj vyšetrovanie Ivana Lexu. Keďže, však nikde nie je zmienka o konaní voči štátnym orgánom a taktiež sa jednalo o niekoľko tlačových besied nie len jednu, ako to prezentuje Vladimír Mečiar, výrok hodnotíme ako zavádzajúci.

Po opätovnom začatí vyšetrovania po nástupe Mikuláša Dzurindu bol v apríli 1999 do väzby vzatý bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa, ale už v júli toho istého roku bol prepustený, do väzby sa Lexa vrátil 5.decembra, keď bol označený za objednávaeľa vraždy. 25.Novembra boli z Remiášvej vraždy obvinení, už spomínaní Imrich Oláh a Jozef Roháč

Trestné stíhanie vo veci vraždy Róberta Remiáša proti obvineným Jozefovi Roháčovi a Imrichovi Oláhovi bolo pozastavené 19. septembra 2006 Bratislavskou krajskou prokurátorkou. Vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka sa pre denník Hospodárske noviny vyjadril následovne: "Skutok sa stal, ale nespáchali ho títo dvaja." Podľa denníka SME sa Trnka vyjadril pre televíziu Markíza, že vyšetrovanie nepreukázalo, že skutok spáchali Roháč a Oláh. 

O dva dni neskôr, 21. septembra 2006, bolo zastavené aj trestné stíhanie voči Ivanovi Lexovi, tentokrát s odôvodnením, že skutok sa nestal. Média o tom informoval špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. Prokuratúra mala za to, že hlavný svedok, Karol Szatmáry, si svoju výpoveď vymyslel. Bol to práve on, kto z vraždy Róberta Remiáša obvinil Ivana Lexu, Jozefa Roháča a Ivana Oláha. Rovnako spochybnila prokuratúra aj výpoveď utajeného svedka. Opierala sa pri tom o výpovede ďalších svedkov. 

Dôležitý výrok

„Dzurinda sa pokúšal zrušiť amnestiu,…Ústavný súd to povedal, že ako to vyšetrovanie prebiehalo, bolo zatknutých na tri mesiace päť príslušníkov SIS s jedinou otázkou — povedzte, že Mećiar vedel.“

Neoveriteľné

zobraziť odôvodnenie
Po oficiálnom vymenovaní novej pravicovej vlády v roku 1998 sa jej predseda Mikuláš Dzurinda neúspešne pokúsil o zrušenie Mečiarových amnestií. Jeho pokus o zrušenie mal viesť k vyšetreniu prípadu zavlečenia slovenského občana za hranice štátu.Ústavný súd tento podnet riešil, ale priamo sa o priebehu vyšetrovania nevyjadroval. Mečiarov výrok hodnotíme ako neoveriteľný.

Prvú časť výroku hodnotíme ako pravdivú. Dzurinda sa 8.12.1998 pokúsil o zrušenie amnestií. Na základe jeho dočasného zrušenia bol vzatý do väzby bývalý šéf SIS Ivan Lexa a dodatočne bola naňho podaná obžaloba. Tento pokus bol však Ústavným súdom odmietnutý. V júni 1999 predložil Prvý senát Ústavného súdu SR výklad ústavy, podľa ktorého právo udeľovať amnestiu neznamená aj právo akýmkoľvek spôsobom upravovať rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Mečiarove amnestie môžu byť zrušené len zmenou Ústavy, teda formou nového ústavného zákona. 

Druhú časť výroku hodnotíme ako neoveriteľnú, z dôvodu, že Ústavný súd podal len rozhodnutie o protizákonnom zrušení Mečiarových amnestií novým premiérom Dzurindom. Nepodarilo sa nam dohľadať dostupné informácie, ktoré by potvrdzovali, že sa Ústavný súd vyjadril k priebehu vyšetrovania ani k tomu, že boli piati príslušníci SIS zatknutí na tri mesiace a nútení vypovedať proti Mečiarovi.

Dôležitý výrok

„Takže ja len chcem povedať, že únos podľa medzinárodného práva je iné ako zavlečenie. Únos je vtedy, keď ide o neplnoletého alebo duševne nespôsobilého. Ostatné je zavlečenie.“

Pravda

zobraziť odôvodnenie

Pod pojmom medzinárodný únos, sme sa naozaj dopracovali k informáciám o únosoch detí podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí, rovnako ako aj v Nariadení Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Nerozumieme však celkom smerovaniu debaty, ktorú sa snažil Vladimír Mečiar navodiť. Je pravda, že Béla Bugár viac ráz použil slová ako "únos" či "uniesli" avšak mal tým zrejme na mysli "zavlečenie do cudziny", čo je aj oficiálne pomenovanie činu, ktorý bol spáchaný na Michalovi Kováčovi ml. Použitie "únos" je skôr ľudovým názvom, nie právnou kvalifikáciou skutku. Navyše sa Béla Bugár odvoláva na Deklaráciu z roku 1992, ktorá sa netýka únosov, ale nedobrovoľného zmiznutia. Výrok Vladimíra Mečiara však hodnotíme ako pravdivý.

Z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, konkrétne čl. 1, vyplýva rozsah jeho pôsobnosti: 

"Cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva stykupodľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch."

Podobne vymedzuje únosy detí aj spomínané Nariadenie Rady č. 2201/2003 v čl. 10, ktoré stanovuje pravidlá pre určenie súdnej právomoci v takýchto prípadoch.

Béla Bugár však v relácii spomína Deklaráciu z roku 1992, ktorá sa týka ochrany všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím. Jej preambula okrem iného uvádza kontext prijatia tejto deklarácie:

 "Deeply concerned that in many countries, often in a persistent manner,enforced disappearances occur, in the sense that persons are arrested,detained or abducted against their will or otherwise deprived of their libertyby officials of different branches or levels of Government, or by organizedgroups or private individuals acting on behalf of, or with the support, director indirect, consent or acquiescence of the Government, followed by a refusalto disclose the fate or whereabouts of the persons concerned or a refusal toacknowledge the deprivation of their liberty, which places such persons outside the protection of the law"

Bugár naráža konkrétne na čl. 18 tejto deklarácie, ktorý sa týka udeľovania amnestii pri nedobrovoľných zmiznutiach, ktoré majú podliehať trestnoprávnemu postihu:  

"Persons who have or are alleged to have committed offencesreferred to in article 4, paragraph 1, above, shall not benefit from any special amnesty law or similar measures that might have the effect ofexempting them from any criminal proceedings or sanction."

Z uvedených citácii z deklarácie vyplýva, že pod pojem "nedobrovoľné zmiznutie" možno zaradiť aj "zavlečenie do cudziny", teda Vladimír Mečiar v tomto smere hovoril pravdu. 

 Na objasnenie možného terminologického omylu, ktorého sa Vladimír Mečiar chytil uvádzame slovenskú právnu úpravu únosov a zavlečenia do cudziny. Čo sa týka slovenského práva, tak únos je upravený jednak v § 209 Trestného zákona (z. č. 300/2005 Z.z.) ako trestný čin únosu:

"Kto dieťa alebo osobu postihnutú duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutú odníme z opatrovania toho, kto má podľa zákona alebo podľa úradného rozhodnutia povinnosť starať sa o nich, potrestá sa odňatím" 

Avšak tiež aj v § 186 ako trestný čin vydieračského únosu, s jednou základnou a dvomi privilegovanými skutkovými podstatami. Základná skutková podstata pritom znie: 

"Kto sa zmocní iného proti jeho vôli, a tým mu bráni užívať osobnú slobodu, alebo ho unesie a hrozbou jeho usmrtenia, ujmy na zdraví alebo inej ujmy si od neho alebo od tretej osoby vynucuje poskytnutie plnenia majetkovej povahy alebo nemajetkovej povahy, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov."

Teda v slovenskom právnom vnímaní nejde len o pojem týkajúci sa detí či duševne chorých. 

Skutok spáchaný na Michalovi Kováčovi ml. možno však subsumovať pod § 187, teda trestný čin zavlečenie do cudziny: 

"Kto iného zavlečie do cudziny, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov."

Legálnu definíciu zavlečenia do cudziny zákon neposkytuje, avšak vychádzajúc zo systematiky trestného zákona môžeme povedať, že ide o trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti (druhá hlava TZ) pod ktorý spadá spolu s vydieračským únosom či napríklad obchodovaním s ľuďmi. Azda z týchto dôvodov sa udomácnil pojem "únos" namiesto právnicky korektnejšieho "zavlečenia do cudziny".

Dôležitý výrok

„No a nie je pravda, čo hovoríte, že Ústavný súd povedal, že sú amnestie nezrušiteľné. Ústavný súd povedal len jednu jedinú vec, že prezident alebo zastupujúci prezident nemá právo a možnosť dodatočne meniť alebo zrušiť.“

Pravda

zobraziť odôvodnenie
Rozhodnutie Ústavného súdu vo veci návrhu na vyloženie Ústavy SR čl. 102 ods. 1 písmeno j) skutočne deklaruje, že v právomoci prezidenta je amnestiu udeľovať, no nie ju zrušiť. Výrok preto hodnotíme ako pravdivý. 

28. júna 1999 sa uskutočnili neverejné zasadnutie senátu Ústavného súdu SR, ktorý tvorili predseda JUDr. Tibor Šafárik a členovia senátu JUDr. Juraj Klučka a JUDr. Viera Mrázová. Na tomto zasadaní bol prerokovávaný návrh NR SR o výklad Ústavy SR čl. 102 ods. 1 písmeno j), kde sa uvádza, že prezident SR: "odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie." Návrh na výklad ústavy podalo 37 poslancov NR SR zastúpenej poslancom NR Tiborom Cabajom.

Na návrh o podanie výkladu ústavy podal Ústavný súd tento výklad:

1. Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené.

2. Súčasťou tohto práva však nie je oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Tento právny predpis bol v Zbierke zákonom uverejnený pod číslom 182/1999 a účinnosť nadobudol 24. júla 1999.

Dôležitý výrok

„Existuje predsa rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý hovorí — amnestie sú zákonné a nezrušiteľné.“

Zavádzanie

zobraziť odôvodnenie
Výklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva nie je jednoznačný. Zástancovia zrušenia amnestií poukazujú na to, že ESĽP sa venoval len otázke, či bolo možné, podľa slovenskej právnej úpravy,amnestie zrušiť ďalšou amnestiou, nie to, či ich nemožno vôbec zrušiť, napríklad aj ústavným zákonom. Rozhodnutie ESĽP tak odpovedá na to, či daný stav neporušil práva Ivana Lexu zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Akási absolútna nezrušiteľnosť, ktorú sa snaží navodiť Vladimír Mečiar, je teda (minimálne) zavádzajúca. 

Viacero právnikov, odborníkov na ústavné právo, sa vyjadrilo, že amnestie je možné zrušiť. Argumentácia ESĽP sa totiž vzťahovala na konkrétny prípad za podmienok vtedy daných, čiže na zrušenie amnestií prezidentom resp. zastupujúcim prezidentom. Radoslav Procházka sa k rozhodnutiu ESĽP vyjadril, že je to "významná prekážka pre zrušenie amnestií. Ale nie neprekonateľná. A to preto, že súd hovorí „vo všeobecnosti“, čiže pripúšťa výnimku a nedá sa vylúčiť, že zrušenie amnestií ústavodarcom by vnímal inak, ako zrušenie monokratickým exekutívnym orgánom".

Podobne sa k problematike vyjadruje aj ústavná právnička z Ústavu štátu a práva SAV, Lucia Berdisová: 

„Rozhodnutie ESĽP vo veci Lexa v. Slovenská republika z roku 2007 však nehovorí, že amnestie nemožno žiadnym spôsobom zrušiť. Súd dokonca ukazuje pestrosť názorov na otázku zrušiteľnosti amnestií. Tak ako čítam rozhodnutie, ESĽP je jednoducho deferenčný k názoru domácich orgánov (ústavný súd, najvyšší súd) a k právnej doktríne. Ak teda nezrušiteľnosť amnestie (inou amnestiou) konštatujú domáce súdy aj domáci právnici a daná pozícia je rozumná, Štrasburg nenašiel dôvod tento názor prejudikovať, preto konštatoval porušenie práv Lexu. Naznačil však, že kontext je širší a že sleduje aj dianie na Slovensku a všimol si aj návrh na zrušenie amnestií cez ústavný zákon, dané však, podľa slov ESĽP, nemohlo mať vplyv na rozhodnutie v otázke tak, ako bola pred súd postavená (pozri obiter dictum v bodoch 140 a 141). To tiež znamená, že ak otázka bude postavená inak, právne bude situácia iná a aj rozhodnutie ESĽP tak môže byť iné. „Inakosť“ situácie by nastala napr. aj tým, ak by k zrušeniu amnestií došlo prostredníctvom ústavného zákona."

Naopak Robert Fico dlhodobo tvrdíl, že amnestie nie je možné zrušiť: „Ak by bolo možné zrušiť amnestiu, úplne poškodzujeme právnu stabilitu a istotu.“ Takýto postoj zastával i jeho poradca, ktorý pôsobil aj na Ústavnom súde SR, Eduard Bárány: „Ak by sa však amnestia zrušila, stáva sa takpovediac pascou na osobu, ktorej najprv povieme, že trestný čin už trestný nie je, ona s tým roky žije a po nejakej dobe sa povie, že je to príliš vážne a budeme ťa predsa len stíhať.“ V relácii Správy a komentáre (7. 3. 2017, od 14:00) sa tiež Bárány vyslovil že vylúčenie možnosti zrušiť amnestie vyplýva i zo samotného rozhodnutia ESĽP. 

Možné komplikácie s ESĽP a jeho poňatím právnej istoty vidí aj Lucia Berdisová, avšak nejde o čosi neprekonateľné: "Každopádne, ostane nám tu teoreticky predsa len problém interpretácie právnej istoty zo strany Štrasburgu aj v rámci zákazu súdenia dva razy v tej istej veci. Hoci daný zákaz by podľa mňa v tejto situácii porušený nebol, Štrasburg môže mať iný názor. I tu by sa však hádam dalo argumentovať zákazom zneužitia práv z čl. 17 Dohovoru.“ 

Z predložených názorov teda nemožno jednoznačne tvrdiť, že tzv. Mečiarove amnestie nie je možné žiadnym spôsobom zrušiť a ani to, že uvedené vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Lexa proti Slovenskej republike. 

O čom zrejme svedčí aj zmena postoja premiéra a vládnucej strany SMER-SD. V priebehu marca 2017 nastal  obrat, keď sa trojkoalícia dohodla na riešení, ako zrušiť amnestie. Koalícia navrhuje novelizovať ústavu a rozšíriť kompetencie parlamentu o právo zrušiť trojpätinovou väčšinou amnestie. Návrh na zrušenie bude musieť podať 30 poslancov. Zároveň dávajú kompetenciu Ústavnému súdu posúdiť do dvoch mesiacov návrh poslancov o zrušení amnestie, ak takéto rozhodnutie parlament prijme. Ústavný súd bude môcť povedať, či je takéto rozhodnutie parlamentu platné alebo nie. O návrhu na zmenu ústavy by mali poslanci rokovať hneď na úvod marcovej schôdze.



„… sa zbytočne hovorí o amnestiách, pretože amnestia bola len jedna. Nevydal som ju osobne ako predseda vlády, pretože kompetencie z prezidenta prechádzajú na vládu“

„…trestné stíhanie Michala Kováča mladšieho pre podozrenie z viacerých finančných podvodov v objeme sumy 280 miliónov slovenských korún.“

„…prečítam niečo, čo je dokonca z materiálu, z obžaloby, čo prokurátor Sebrín pripravil….vyslovene je napísané napríklad aj to, že nie deň potom od ministra Hudeka ste dostali informáciu, ale okamžite v ten deň vás vyvolal pán Lexa, riaditeľ SIS, ešte z vlády a vás informoval v priebehu 20 minút o tom, že čo sa stalo“

„… hovoríte o tom, že vy ste navrhli Mitra, áno, ale potom, keď pán prezident povedal, že pán Lexa nie je morálne spôsobilý robiť a to ho citovali aj média, nie je morálne spôsobilý robiť riaditeľa SIS.“

„Pán Krylov, o ktorom hovoríme, ktorý bol už vtedy zavretý za niečo iné, zrazu v ´94 roku v novembri začal si pamätať niečo také, že pán Kováč mladší, že bol spolupáchateľom. To je zaujímavé, že mesiac predtým tam bola naša pracovníčka priamo v Mníchove, to neviem dokázať, ale bola priamo v Mníchove, pani Nagyová. Samozrejme, ona nebola vo väznici, ale tam chodili, myslím, že matka a ešte niekto iný za pánom Krylovom“

„V roku 1994, koncom roka, potom bol vydaný medzinárodný zatykač naňho (na Michala Kováča ml. pozn.)“

„… však ja som mal problémy s dunajskostredskou mafiou, ešte aj granát mi hodili…“

„Však pán Mečiar sa vtedy vyjadril ako premiér, že keby nebol chránený imunitou prezident Slovenskej republiky, tak je zavretý.“

„…po voľbách ´94, pani Nagyová nevstúpila do služieb úradu vlády, a nepracovala tam.(…) Do práce na úrad vlády nastúpila, tuším, v ´95, niekedy začiatkom roka, aj to na jeden rok.“

„…pán prezident išiel do Rakúska, dal si zobudiť prezidenta rakúskeho, kancelára rakúskeho a žiadal, aby mu vydali syna, že ide naspäť. Samozrejme, tým, že tam bol medzinárodný zatykač, to urobiť nemohli, došlo k istému škandálu a ja som bol pozvaný, aby sme si tieto veci vyjasnili.“

„Na tele (Michala Kováča mladšieho, pozn.) neboli zistené žiadne známky násilia, nijakého“

„ak vám prečítam z toho spisu. "Vedúceho prvého oddelenia 46. odboru SIS, ktorý sa podieľal, teda informoval a podieľal sa osobne motorovým vozidlom Mazda 626", ŠPZ nebudem, "na blokovaní štátnej cesty, aby iní sa tam nedostali, potom osobným motorovým vozidlom teda Seat Toledo červenej farby spredu zablokovali, zboku so Seatom Ibiza“

„Pokiaľ išlo o počty vyšetrovateľov tohoto spisu(o únose Michala kováča ml., pozn.), boli dvaja. Pán Vačok predtým, ako mal poverenie byť vyšetrovaným, sa vzdal a odišiel do inej služby, tak nerobil vyšetrovanie.“

„…na dobu pobytu, čo bol Michal Kováč mladší v Rakúsku, to trvalo 6 mesiacov, mal voľný pohyb v Rakúsku, nesmel prekročiť hranicu, na doby pobytu dostal zo zahraničných zdrojov 100 000 dolárov, ktoré nikto nepoprel, jeho rodičia dostali na podporu milión dolárov, ktoré tiež nikdy nepopreli…“

„…nedostal amnestiu, dostal milosť (Michal kováč mladší, pozn.), to je rozdiel“

„… po roku, v roku ´94 vo voľbách niektorí vaši, aj napríklad Hudek aj ďalší, myslím, že dokonca aj pán Ducký a nie som si istý, vyjadrovali sa veľmi negatívne, že už ho máme na lopatkách, alebo na lopate pána prezidenta Kováča“

„…napríklad jeho právnik (Michala Kováča ml. pozn.), pán Havlát, začal mať obrovské problémy. Poliali jeho auto benzínom a sledovali ho, odpočúvali, dokonca mu pichli do auta aj drogy“

„Granát nevybuchol vám (Béla Bugár pozn.), ale susedovi vo dvore“

„napríklad aj, neviem, či si dobre pamätám meno prvého vyšetrovateľa prípadu Remiáš. Šarovský, sa mi zdá… ten normálne aj do novín dal, že áno, ja som začal zisťovať. Expertíza, samozrejme, preukázala, že to bol výbuch, nastražený výbušný systém…“

„Druhá vec, hovoril (Šáray, pozn.), že zmizli dokumenty, zmizli, normálne zaistené materiály z miesta výbuchu (auta Roberta Remiáša, pozn) a každý sa vyhováral na to, že ako sa to presúvalo z jedného miesta na druhý“

„… v období mojej vlády pán Černák bol zatknutý…“

„…z roku 2015, to je zas medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pri nedobrovoľnom zmiznutí, to znamená, únosu, kde je normálne povinnosť štátov začať vyšetrovať“

„Ani to nepotvrdili Rakúšania(že Michal Kováč ml. bol donútený vypiť dve fľaše whiskey), povedali — nie je pravda. Bol by zomrel pri dvoch fľašiach whiskey podľa hmotnosti.“

„…napríklad len Via iuris, za jeden deň 30 000 ľudí sa ozvalo a písalo, že oni sú za zrušenie…“

„Boli ste (Bugár, pozn.) proti zvrchovanosti, proti ústave, proti vzniku štátu, boli ste proti usporiadaniu vzťahov s Maďarskom.“

„Neprivatizovalo sa za mojej vlády.“

„…30 právnikov sa zhodne na tom, že áno, je to možné, a nie hocijakých, je to možné zrušiť, keď 30 právnikov hovorí o tom, že je to problém, ktorý treba vyriešiť, lebo to je hanba Slovenska--“

Prepisy diskusných relácií poskytuje NEWTON Media, spol. s r.o… O spôsobe hodnotenia na tejto stránke nájdete viac informácií na stránke Hodnotenie na Demagog.sk.


comments powered by Disqus
Michal Havran ml.

Michal Havran ml.

Slovenský syndikát novinárov

„Demagog.sk ukazuje, že politické lži sú pre politikov častokrát jediným spôsobom, ako hovoriť s voličmi. Demagóg ukázal, že politici nás považujú za príliš slabých nato, aby sme počúvali pravdu. Demagóg a jeho čitatelia dokazujú opak. Nechceme milosrdnú lož, chceme poznať pravdu."

Marián Leško

Marián Leško

autor komentárov pre týždenník Trend

„Projekt Demagog.sk som si všimol už v čase, keď ešte nebol ani projektom. Ako každý, aj ja mám rád, keď časť mojej práce za mňa vykoná niekto iný. A páči sa mi, že ju vykoná tak, ako by som ju chcel robiť aj ja sám. Keby ste neboli, chýbali by ste mi."

Gabriel Šipoš

Gabriel Šipoš

Transparency International Slovensko

„Ak chceme, aby v televíznych politických diskusiách nevyhrával najkrajšie oblečený ci najplynulejší rečník, ale najpravdovravejší, treba verejnosti aj novinárom pomôcť s faktickou kontrolou výrokov. Nik to u nás nerobí dôslednejšie ako Demagog.sk."